Sýpky sa zachovali aj na Spiši alebo na Liptove

Sýpky voľakedy slúžili sedliakom na uskladenie obilia, ktoré bolo uložené v drevených truhliciach, priehradách či sudoch. V niektorých oblastiach sú to budovy s klenbou a jedným centrálnym priestorom, väčšinou rozdeleným na dve poschodia. Často boli podpivničené. Patrili ku koloritu starej dediny.

Malé roľnícke sýpky mali svoj význam najmä v časoch nedobrovoľnej potravinovej sebestačnosti. Hlavný priestor bol v blízkosti  vchodu, slúžil na skladovanie rôznych potravín a náradia, pri manipulácii s ktorými sa mohol človek zašpiniť. V prvom rade to bolo obilie v menších či väčších truhliciach, ktoré mali niekedy aj dĺžku do 5 metrov.  Tie sa nazývajú regionálne odlišne, na Liptove napríklad štoky.

Ďalej tam odkladali strukoviny, údené výrobky ako slanina, klobásy, niekedy aj syry. Všetko produkty, ktorým vyhovuje chladné a suché prostredie bez svetla. Našli by sme tam však aj rôzne nástroje, príslušenstvo k vozom či konský postroj.

Sýpky – klenotnice gazdov

Na vrchnom preklenutom poschodí ľudia uchovávali vzácnejšie predmety z domácnosti, ktoré tam boli uložené pre prípad požiaru. Patrilo k nim najmä veno pre nevestu, sviatočné oblečenie, koberce, krosná, kolovrátok a nástroje pre česanie ľanu.

Tento priestor mával zväčša drevenú podlahu. V porovnaní s hlinenou ubíjanou podlahou na prízemí bola čistejšia a lepšie sa udržiavala.

Dolu bola pivnica na zemiaky a zeleninu.

Sýpky boli také klenotnice gazdov, neraz bohato zdobené. Proti zlodejom ich chránili masívne vchodové dvere a mohutný zámok.  Dôležitá bola tesnosť dverí, aby sa dnu nedostali hlodavce.

Požiare boli v minulosti veľkým strašiakom. Kvôli tomu sa sýpky väčšinou stavali oddelene od pôvodných obytných budov, ktoré boli často zhotovené z horľavého dreva. Nájdeme ich umiestnené vo dvore v určitej vzdialenosti od domu, ale najmä v blízkosti potoka. Voda bola tak pri hasení poruke. Vyrastali aj okolo kostola alebo za dedinou. V niektorých dedinách, na úzkych dlhých pozemkoch sa sýpky nachádzali v rade hospodárskych stavieb za domom alebo na jej úplnom konci.

Čítajte aj: Vidiecky štýl bývania s bodkami a ružami

Gazdovia sa báli požiaru

Požiarne postupy sa premietli aj do spôsobu výstavby budovy. Typickou pre sýpky bola takzvaná strhnuteľná strecha. V prípade požiaru sa dala strhnúť krytina aj s krovom, čím sa zabránilo väčším škodám. Na budove tak ostala klenba, ktorá chránila vzácnosti pred nepriaznivým počasím.

Staršie sýpky sa budovali z dreva a zvykli byť obojstranne omietnuté hlinou, čo bolo taktiež protipožiarnym opatrením. Neskôr, v polovici 18.storočia, sa sýpky začali postupne stavať z nehorľavých materiálov ako napríklad z kameňa a tehál.

Sedliacke sýpky sa zachovali

Relikty sýpok sa u nás zachovali najmä v na severe a severovýchode Slovenska. Na juhu a západe ich nie je veľa, lebo ľudia skladovali obilie až do polovice 20. storočia v obilných jamách. V malých roľníckych sýpkach sa už neskladuje obilie. Dnes slúžia na uskladnenie nepotrebných predmetov. Často ostali v pôvodnom stave, pretože majitelia skôr investovali do prestavby obytných priestorov.

Viac sýpok nájdeme v spišskej dedine Vikartovce alebo v liptovských dedinách Dovalovo, Liptovský Ján a Štrba. Ak však týmto jednoduchým hospodárskym stavbám nenájdeme nový význam, hrozí im postupný zánik. Východiskom by bolo napríklad využitie v rámci šetrného turizmu.